9. ročník regionálnej súťažnej prehliadky v speve ľudových a umelých piesní žiakov ZUŠ.

Mikuláš Moyzes (6.12.1872 , Veľká Slatina – 2.4.1944 , Prešov)
V roku 1908 prišiel do Prešova na Štátny učiteľský ústav (Učiteľská preparandia) Mikuláš Moyzes, absolvent budapeštianskej hudobnej akadémie, organista, klavirista a hudobný skladateľ. Bol už skúseným  hudobným pedagógom, hudobným teoretikom, tvorcom cirkevnej hudby  a inštruktívnej hudby pre hudobné nástroje, ktoré vyučoval. Komponoval piesne, zbory, komorné a orchestrálne diela, chrámové orgánové skladby. Jeho inšpiračným základom bohatej tvorby sa stala slovenská ľudová pieseň.

V maďarskom dievčenskom učiteľskom ústave dlhý čas okrem spevu a hudby vyučoval aj slovenčinu.

V roku 1919 sa Mikuláš Moyzes stal prvým slovenským riaditeľom Štátneho učiteľského ústavu v Prešove a predsedom administratívneho výboru Šarišskej župy a Prešova. V roku 1920 je zakladajúcim členom Miestneho odboru Matice slovenskej.

Ako hudobný pedagóg učiteľského ústavu aj dnes symbolizuje nedosiahnuteľnú úroveň všestranne vzdelaného, angažovaného a tvorivého učiteľa a svojimi dielami sa stal rovnocenným členom staršej slovenskej skladateľskej generácie.

V roku 1919 prežívala Mestská hudobná škola v Prešove organizačnú krízu, keďže maďarský Széchenyiho kruh, na ktorom bola závislá bol zakázaný. Mikuláš Moyzes prevzal Hudobnú školu do slovenskej správy, vypracoval pre ňu stanovy a ako predseda kuratória sa staral o jej finančné zabezpečenie. Vynaložil veľké úsilie, aby zabezpečil ďalšiu existenciu prešovskej hudobnej školy a to so širším poslaním, s perspektívou budúceho konzervatória pre východné Slovensko. V roku 1921 prechádza hudobná škola pod správu Matice slovenskej a Moyzes sa stal vtedy členom jej učiteľského zboru. 17. septembra 1921 bola tak otvorená prvá slovenská Mestská hudobná škola. Okolo Mestskej hudobnej školy v Prešove sa tiež sústreďoval koncertný život miestnych i cudzích koncertných umelcov.

Mikuláš Moyzes bol riaditeľom Hudobnej školy v rokoch 1921–1929 (v roku 1932 odišiel do dôchodku z Učiteľského ústavu a venoval sa už len skladateľskej práci).

Je právom považovaný z významnú osobnosť slovenskej hudobnej kultúry, za osobnosť, ktorá má zakladateľský podiel na jej konštituovaní v zložitých politických a spoločenských podmienkach svojej doby.